Začalo sa to už pohrebom. Samozrejme, pohreb je vždy smutná vec. Tento krát to však bolo smutné, ale tak akosi inak. Vlastne som mala takmer problém vnímať tú tragiku. Nechápte ma zle, samozrejme, že som ju vnímala, ale Petrov pohreb smutný nebol. Bol ako pohreb môjho otca. Vlastne si neviem predstaviť katolíckejší pohreb. Lúčili sme sa s ním, všetkým nám bude chýbať, najviac svojim najbližším, ale predsa len sa celá svätá omša, celý obrad a slávnostné reči viedli v tóne, čo všetko dosiahol, čo ho prežije a najmä – že jeho duša bude žiť ďalej. Naveky.
Peter kedysi povedal, že on sa smrti nebojí. Že ju čakal už stokrát. A hneď otočil, že nie on, ale tí, čo ju nečakajú by sa jej mali báť. A zasmial sa.
Videla som ten jeho úsmev aj v Trojici. A nemohla som sa trápiť tým, čím sa netrápil on. Vlastne som cítila, ako veľmi nám všetkým ukázal hodnotu života a miesto smrti v ňom. Nebol to pyšný postoj z titulných stránok novín našej doby. Bol to pokorný muž.
Peter tu s nami nie je. Jeho dielo, jeho rodina, žena, deti, jeho časopis či knihy, ba pamätníky – to všetko tu s nami zostáva. Ale to hlavné, je jedna lekcia. Lekcia života. Veď čo viac by sme mali chcieť, ako žiť tak, že nás smrť nemôže prekvapiť?
Ďakujem Ti Peter!
