A aký je odkaz ´68 dnes?
Myslím, že dvojaký.
Po prvé v tom, že máločo môže byť v dejinách národa hroznejším okamihom ako násilný vpád cudzej armády. O vojne sa v časoch mieru nehovorí, alebo hovorí málo. Ale patrí k zodpovednosti nás politikov, že ju musíme mať na pamäti. Preto aj to hrozné dedičstvo, tá hrozná spomienka na rok ´68 má svoje pozitívum: my, čo sme nezažili hrôzy druhej svetovej vojny, sme zažili hrôzy okupácie. Nezomierali tisíce či státisíce. Ale smrť nevinných jednotlivcov si budeme pamätať navždy. Tak ako ich mená. A práve ich pamiatka a naša skúsenosť nám musia byť vodítkom v čase mieru.
Druhým odkazom je miesto ilúzií vo verejnom živote, schopnosť opantať sa nerealistickými konceptmi, nezodpovednými snami – všetkým tým, čo predchádzalo vpádu vojsk. Socializmus s ľudskou tvárou bola ilúzia. Tým, že ho komunisti v tej dobe tak nazvali, len potvrdili, že socializmus nikdy ľudskú tvár nemal. Že to bol neľudský režim, ktorý si chcel nasadiť len škrabošku ľudskosti. Bol to teda mýtus. A bolo mu treba čeliť. Tak ako každému nezodpovednému a hoci aj populárnemu snu. Vtedy aj dnes.
Preto, keď slovenský predseda vlády hovorí, že keby bola pražská jar pokračovala, tak by sme sa mali ako na Západe, tak sa mýli. Demokracia nie je pokračovaním komunizmu s ľudskou tvárou. Kapitalizmus rovnako.
Žiť ako na Západe, približovať sa mierovému a blahobytnému životu sa nedalo s vedúcou úlohou strany. Fico ignoruje dejiny a šliape po pamiatkach obetí komunizmu, aj po odkaze Novembra 89.
Pre život “ako na Západe” bolo treba urobiť jediné: rozlúčiť sa s komunizmom, s vedúcou úlohou strany, s plánovaným hospodárstvom, s režimom ako takým. A nič z toho sa nestalo v roku ´68, ale až v roku ´89.
Aj pre Ficove slová platí, že pestovať ilúzie, pestovať nebezpečné a naivné sny znamená privolávať na seba ich zlé následky. Tak ako v roku ´68 to platí aj dnes, v roku 2008.
Nižšie prikladám prepis svojho vystúpenia z EP k 40.výročiu invázie z roku 1968:
Dámy á páni,
keďže sa na zasadnutí EP stretneme až po 21. auguste, kedy si pripomenieme 40. výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, pokladám si za povinnosť pripomenúť túto drámu. Vtedy sa v celej nahote ukázalo, že komunistický režim je zločinom proti ľudskosti ako každý totalitný režim. Po auguste 1968 sme boli v mojej vlasti ďalších dvadsať rokov svedkami mnohých foriem komunistického násilia a teroru, tejto organizovanej mašinérie Zla. Našu úctu si zaslúžia tí, ktorí sa ani vtedy nevzdali ľudskosti a zachovali sa čestne. Dovoľte mi parafrázovať slová slovenského kňaza Antona Srholca, predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska: nesmieme prestať vydávať svedectvo o tom, že na Slovensku sú státisíce čestných ľudí, ktorí prispeli k uchovaniu slobody a ľudských práv. Ich zásluhou dnes znovu stojíme na strane demokracie, slobody a práva.
Ďakujem.
